Julien É. Beaumont

Meno: Julien Éric Beaumont
Dátum narodenia: 3.12.1944 
Povolanie: Prekladateľ, tlmočník, doktorand

Minulosť
Julien sa narodil v čase, keď sa Francúzsko stále spamätávalo z okupácie a učilo sa znovu dýchať. Prišiel na svet v atmosfére oslobodenia, nových začiatkov, ale aj strachu, hladu, pomsty a spomienok na teror – príliš čerstvých na to, aby sa mohli stať minulosťou. Bol dieťaťom vojny, nie lásky. Jeho mama Clare pracovala ako vojenská sestra a jeho otec Gabriel zas dobrovoľne narukoval na front s idealizmom mladého chlapca, odhodlaného zachrániť svet. Stretli sa uprostred paľby, krvácajúcich rán a posledných slov. Neboli si istí ani nasledujúcim ránom. Na krátky čas sa pokúsili zachrániť jeden druhého teplom, blízkosťou a ilúziou bezpečia. Výsledkom bol Julien – nehoda a spomienka. Clare pre tehotenstvo poslali predčasne domov a o Gabrielovi už nikdy viac nepočula. Pravdepodobne sa stal číslicou vo finálnom súčte obetí. Clare sa vrátila domov do Nice, hľadajúc podporu jej bohatých rodičov. Byť slobodnou matkou v 40-tych rokoch? Odvážna voľba, ktorá neprinášala šťastný koniec. Preto jej rodičia pomohli a predstavili ju Léonardovi, miestnemu vinárovi. Čoskoro bola svadba a o dva roky sa na svet dokotúľali Julienovi mladší bratia; Léo a Louis. Napriek tomu, že Julien bol Léonardovým nevlastným synom, tak sa k nemu Léonard nesprával kruto, ani mu priamo nenaznačil, že do rodiny nepatrí. No i tak si Julien vždy pripadal ako kukučie mláďa – ako niekto cudzí. Ako matkina živá spomienka na vojnové časy, ktorú nebolo príjemné si pripomínať. A čo jeho bratia? Léo a Louis ho obdivovali s bezhraničnou oddanosťou mladších súrodencov. Lenže Julien v ich svetlých vlasoch, takmer totožnom smiechu a bezstarostnom nároku na rodinu vždy videl niečo, čo on sám nemal. Preto ich mal rád opatrne. S dávkou nežnosti, ktorú by poprel, a s dávkou závisti, za ktorú sa hanbil. Clare o Gabrielovi hovorila zriedkavo, a keď už, tak opatrne, akoby každé slovo mohlo niečo rozbiť. Julien sa jej ako dieťa pýtal priveľa otázok a ona mu dávala priveľa krátkych odpovedí. Nikdy na neho nekričala, nikdy mu nepovedala, že je príťažou, no v jej mlčaní sa naučil počuť veci, ktoré možno ani nemyslela. Časom sa prestal pýtať. Nie preto, že by ho to prestalo zaujímať, ale preto, že nechcel vidieť, ako sa jej tvár pri mene Gabriel opäť zatvorí. Najkrajšie časy zažil so starými rodičmi. Brávali ho na cesty. Dokonca častejšie než jeho mladších bratov. Julien tak ako tínedžer precestoval Európu, ktorá sa pomaly spamätávala z vojny. Fascinovalo ho prichádzať do nových krajín, všímať si ich zvyky, počúvať novotu zahraničných jazykov a sledovať, ako sa svet mení za hranicami Francúzska. Možno práve tam sa zrodila jeho posadnutosť jazykmi. Ale možno sa v zahraničných cestách so starkými skrývalo niečo bolestivejšie. Niečo, čo si Julien uvedomil, až keď bol starší. Fakt, že ho mama takto odkladala na chvíľu bokom, aby sa mohla naplno venovať svojej novej rodine. No i tak miloval návraty do Nice – k jeho krásnym azúrovým pobrežiam, bielym plážam, kútom dýchajúcim históriou a knižniciam ako z rozprávky. Tam sa často vytrácal, kezo bola doma atmosféra príliš dusivá. Čítal. Neznamenalo to pre neho len záľubu, ale aj spôsob úniku a obrany. Zároveň to nasmerovalo jeho ďalšie kroky. Prihlásil sa na prekladateľstvo na Sorbonnu v Paríži. Anglický a francúzsky jazyk, pretože iná voľba by bola hlúpa. Odísť na internát bol pre neho ako únik z klietky. Možnosť roztiahnuť krídla. Slobodu využil dvojako – rýchlo sa zaradil k premiantom, no noví kamaráti ho stiahli na krivé chodníčky. Študentské bary, pekné dievčatá i chlapcov, cigarety a alkohol. Prišli prvé lásky a sklamania. No i tak to jeho usilovnosť a potrebu zažiariť neochabilo. Podarilo sa mu ukončiť magisterské štúdium s najvyššími poctami a to mu zabezpečilo istý postup na doktorát na Oxforde. Práve tam sa začal hlbšie venovať lingvistike, čo ho doviedlo až ku krásam írskej gaelčiny, k aktuálnemu trendu intelektuálov v prekladateľskej komunite. Jeho vedúci dizertačnej práce mu poradil, že ak sa chce presadiť nestačí sa len pasívne prehrabovať v známych archívoch, ale skôr treba nájsť niečo zabudnuté a výnimočné. A tak pri svojom výskume Julien našiel malé mestečko Grove. S vierou, že Grove môže niesť stopy pôvodného jazyka, starých príbehov a zabudnutých hlasov, sa rozhodol tam na istý čas presťahovať.

Vzhľad
Pri prvom stretnutí vás Julien obdarí úsmevom človeka, ktorý vie viac, než je ochotný prezradiť. Ďalej si na ňom všimnete jeho sebavedomie – zarážajúce, takmer nekonečné, také, ktoré mu umožňuje pohybovať sa svetom s ľahkosťou človeka, ktorý nikdy nepochyboval o tom, že má právo niekam vstúpiť. Julien má tmavé, kučeravé vlasy, čokoládovo hnedé oči a výraznú tvár s ostrými črtami. Rovný nos, špicatá brada a živý, prenikavý pohľad mu dodávajú dojem človeka, ktorý je naraz prístupný aj nebezpečne bystrý. Je vysoký, atleticky stavaný a nesie sa s prirodzenou eleganciou A predsa v ňom nie je všetko také pevné, ako sa zdá. Celá jeho rodina je svetlovlasá, iba Julien má tmavé vlasy a tmavé oči. Vždy, keď sa pozrie do zrkadla, spomenie si na Gabriela. Nosí jeho tvár, ale nevie o ňom takmer nič. Netuší, či mal rád víno. Či priveľa fajčil. Či aj on pred problémami mizol do kníh. Či má Julien svoj talent na jazyky práve po ňom. Ako dieťa si zvykol vymýšľať príbehy o tom, kým jeho otec mohol byť – diplomat, pastier oviec zo severu Francúzska, robotník so zničenými rukami, sirota, starší brat, ktorý po sebe niekde zanechal mladších súrodencov. Každá verzia bola iná, no všetky mali spoločné jedno: Gabriel v nich vždy existoval aspoň ako príbeh.

Povaha
Julien je ambiciózny, pracovitý až do sebazničenia. Skrátka workoholik. Vie, že večná práca a topenie sa v papieroch nie sú pre jeho zdravie najlepšie. Tej myšlienke sa tvrdohlavo vyhýba. Zabúda na ňu. Aj na spánok či na relax. Káva je jeho najlepším priateľom a pokiaľ do seba nevyklopí zopár šálok tej najtmavšej, asi s ním niečo nie je v poriadku. Veď je mladý a niečo ako infarkt ešte neprichádza do úvahy. Najviac sa však nebojí zlyhania. Bojí sa bezvýznamnosti. Predstavy, že jedného dňa zomrie a zostane po ňom len meno v univerzitnom registri, niekoľko poznámok pod čiarou v cudzej práci a zopár ľudí, ktorí povedia: áno, ten bol kedysi veľmi nadaný. Julien nechce byť nadaný. Chce byť neprehliadnuteľný. Je inteligentný, rozhľadený a bolestivo si to uvedomuje. Vie byť snobský, drzý, uštipačný a nepríjemne presný vo svojich poznámkach. Vtedy vám môže prebehnúť mysľou túžba utrhnúť mu hlavu z ramien. Navyše je presvedčený, že dokáže čítať medzi riadkami. Často má pravdu, a práve preto je neznesiteľný, keď ju nemá. V rozhovoroch si dopĺňa nevyslovené, háda úmysly, prekladá cudzie ticho podľa vlastnej bolesti. Potom je prekvapený, keď zistí, že druhí ľudia neboli textom určeným na rozbor, ale živými bytosťami, ktoré sa ho možno pokúšali jednoducho pustiť bližšie. Má sarkastický zmysel pre humor, ktorý často používa ako štít, a charizmu človeka, ktorému odpustíte viac, než by ste chceli. Záleží podľa dňa v týždni a či spal aspoň hodinu. Hoci pôsobí spoločensky, je uzavretý. Prečo by si mal pred vami vylievať srdiečko po tom, čo vás pozná do kopy tri minúty? Aj tak to väčšinu nezaujíma. Podľa jeho názoru je pre ostatných príťažlivejší úsmev, milé spomienky a nie, že po večeroch premýšľa nad históriou stratenej polovice rodiny. V láske je Julien pozorný spôsobom, ktorý pôsobí nebezpečne osobne. Pamätá si, ako človek vysloví určité slovo, akú knihu odložil nedočítanú, čo povedal po druhom pohári vína. Vie sa tváriť, že všetko berie naľahko, no jeho pozornosť ho prezrádza. Len čo od neho niekto začne chcieť skutočnú otvorenosť, zmení nehu na vtip, túžbu na poznámku a útek na prácu. Knihy, jazyky a vedomosti sú jeho prirodzeným prostredím, ale pod jeho sebavedomím sa ukrýva nepokoj človeka, ktorý celý život hľadá svoj pôvod. Miluje jazyky – plynule ovláda francúzštinu, angličtinu, nemčinu a španielčinu, fascinuje ho práca s dialektmi a usiluje sa naučiť írsku gaelčinu. I keď posledný jazyk ho istým spôsobom ponižuje. Nejde tak ľahko, ako očakával. Jazyky mu vždy prichádzali prirodzene, takmer urážlivo ľahko, no tento jazyk sa mu vzpiera. Má inú logiku, inú hudbu, iný vzdor. Julien sa preto tvári sebavedomejšie, než sa cíti. Neznáša byť začiatočníkom. Pripomína mu to, že aj jeho genialita má hranice. Zaujíma ho história, írsky a britský folklór, príroda, turistika, plachtenie, knihy, víno, cigarety a cigary. Má v sebe niečo svetácke aj osamelé; niečo aristokratické, ale zároveň vytrhnuté z koreňov.

Zaujímavosti
Jediné, čo po Gabrielovi zostalo, bol kovový zapaľovač s vyšúchanými iniciálami G. A. Clare tvrdila, že nefunguje. Julien si ho vzal, keď mal sedemnásť, a nikdy ho nevrátil. Nefajčí kvôli nemu – aspoň si to nahovára. Ale zakaždým, keď ním pripáli cigaretu, má absurdný pocit, že používa gesto človeka, ktorého nikdy nepoznal.
Po hrudi sa mu tiahne dlhá jazva. Získal ju, keď ho starký učil plachtiť a počas prudkého vetra sa uvoľnilo jedno z lán; kovový hák na jeho konci sa švihol vzduchom a vrazil mu do hrude. Julien mal vtedy pätnásť rokov. Starký mu neskôr tvrdil, že pravý námorník potrebuje aspoň jednu jazvu, ale Julien si dodnes pamätá hlavne chuť soli na perách, krv na bielej košeli a matkin výraz, keď ho priviedli domov.
Mohol by hovoriť perfektnou angličtinou s britským prízvukom, no i tak pyšne nechá vyznieť svoj francúzsky prízvuk.
Na Oxforde si vyslúžil povesť muža, ktorý je buď génius, alebo neznesiteľný idiot. Julien by povedal, že tieto dve veci sa navzájom nevylučujú.
Nemá rád úplné ticho. Ticho mu pripomína veci, ktoré neboli nikdy dopovedané. Preto si pri práci necháva otvorené okno, počúva dážď, praskanie ohňa, ruch ulice alebo aspoň škrabanie vlastného pera o papier.